Potterovci
Autor: Ginevra Black
Vek. hranica: 9+
Žáner: návraty
Beta-read: ja
Venované: Péťovi, ktorý už pocítil silu mojich pazúrikov :-)
Vo Veľkej sieni sa po smrťožrútskom nálete rozpútala neutíchajúca vrava.
„Ako to, že Dumbledore žije?“
„Kde je ten slávny Potter?“
„Kam sa podel Ten-čo-uniká-pred-smrťou?“
A mnoho iných otázok sa šírilo po štyroch fakultných stoloch,
ba aj profesorský stôl šumel hlasmi, ale tam panovala iná otázka:
„Bude Dumbledore zase riaditeľom?“
No zrazu sa otvorili obrovské dvere na konci siene a medzi bystrohlavským
a bifľomorským stolom kráčal sám Albus Dumbledore. Prvé štyri ročníky Chrabromilu,
Bystrohlavu a Bifľomoru sa na Briana pozerali ako na prízrak, plus niektorí
profesori ako Scarecrowová, Weasley, Maximeová a Fire.
Prvá myšlienka riaditeľa bola: „Wow, keď na mňa takto zízajú, čo budú robiť,
keď uvidia Potterovcov a dozvedia sa, že Voldemort je preč.“
Než žiaci pochopili, že prízrak by sa na nich neusmieval, McGonagallová roztlieskala
staršie ročníky. Postupne sa k nim pridali štvrtáci a Slizolin. Pokým Dumbledore prišiel
k svojmu zlatému kreslu, už mu tlieskala celá sieň.
A možno mu tlieskali aj hradné steny a veže, vrátane okien. Veď najväčší potlesk predsa
najväčšiemu čarodejníkovi modernej histórie patrí, nie?
Tento potlesk trval najmenej pol hodiny a utíchol až na asi sto deväťdesiate ďakujem.
Potom Albus prehovoril. „Milí študenti a vážení profesori! Dovoľte mi pár krát povedať
ĎAKUJEM. Po prvé: Vám všetkým za toto nádherné privítanie. Po druhé: rodine Potterovej
a Weasleyovej za to, že mi umožnili návrat sem k vám. Po tretie: ešte raz pánovi Harrymu
Potterovi za zničenie Lorda Voldemorta. Po štvrté: profesorke McGonagallovej za skvelé
doterajšie vedenie Rokfortu. Teraz ho prevezmem ja. A naposledy: ďakujem madam Pomfreyovej
za rýchlosť pri mojom liečení. A teraz Vás prosím o zvláštnu pozornosť“-mávol prútikom a
všetci odrazu boli vo svojich slávnostných habitoch-„ pre našich hosťov: Harryho Pottera,“-
Dumbledore ukázal na dvere a naozaj – zčista-jasna vchádzal Harry-„Jamesa Pottera, Lilien
Potterovú, Ginevru Potterovú, Ronalda Weasleyho, Hermionu Weasleyovú a Remusa Lupina!“
Všeobecný úžas sa len ťažko dal vyjadriť slovami, bolo to skoro neuveriteľné vidieť
niekoho, o kom ste vedeli, že je bez mála devätnásť rokov mŕtvy.
Veľká sieň opäť burácala potleskom, i keď bez podpory slizolinskej fakulty.
Ale Dumbledorove bystré oči ihneď zbadali nedostatok: hostia si nemali kam sadnúť. Pošepol
to Minerve a Veľká sieň, hoci bola obrovská, sa ešte zväčšila pod jej kúzlom.
Potom pričarovala k Chrabromilu ďalší stôl, oveľa kratší, len so siedmimi stoličkami. Inak,
to boli skôr kreslá, ako stoličky, pretože boli vypchaté perím a potiahnuté zamatovým damaškom.
Ďalším problémom bol zasadací poriadok. Teraz vynaliezol riešenie Rem. „Môj návrh je takýto: ja
si sadnem za vrch stola James, Harry a Ron naľavo odo mňa a oproti ich manželky a je po probléme!“
Ostatní mu to odsúhlasili, keďže nič iného nevynašli.
Dumbledore si, keď sa všetci usadili, zavolal Takmer bezhlavého Nicka a čosi mu pošepkal. Ten prikývol
a tváril sa nadmieru vážne, keď následne letel k dvom hlavným prefektom. Chrabromilčanka a bystrohlavčan
sa zdvihli zo svojich stoličiek a nad hosťovský stôl vyslali zlatočervenú stuhu, ktorá sa všelijako
vrtela až vytvorila vetu: